Pútničky pred katedrálou

Cesta do Santiaga

Vraj sa zvykne hovoriť: ak chceš spoznať pápeža, choď do Ríma, ak Ježiša, choď do Jeruzalema, a ak chceš spoznať sám seba, choď do Santiaga.

Takto nejako sme zvedavším spolupútnikom ale aj našim známym vysvetľovali, prečo sa chystáme stráviť 2 týždne peším putovaním na miesto, kde je pochovaný apoštol sv. Jakub. Samozrejme, dôvodov bolo viac, napr. aj rozprávanie kamarátov, ktorí už túto púť v minulosti absolvovali.
Do Santiaga de Compostela v španielskej Galícii vedie viacero ciest, najstaršia z nich, francúzska, po ktorej sme sa vybrali aj my, je dlhá 800 km a pútnici ňou prechádzali už od 9. storočia. Podľa legendy sv. Jakub hlásal evanjelium práve v Galícii, hoci zomrel v Jeruzaleme. Jeho učeníci sa potom rozhodli pochovať ho na mieste, kde pôsobil počas svojho života. Na hrob sa však postupne zabudlo, keďže týmto územím prechádzali rôzne pohanské kmene. Až v spomínanom 9. storočí istý pustovník žijúci v lesoch zbadal na oblohe hviezdu, vďaka ktorej sa hrob podarilo znovu objaviť. Aj v období stredoveku sa putovalo len do Jeruzalema a do Santiaga a táto púť ostala výnimočná práve tým, že pútnici sem neprichádzajú nijako inak, len pešo alebo na bicykloch.

Naša zostava, 3 dievčatá, sa teda rozhodla absolvovať posledných 200 km spomenutej francúzskej cesty. Putovať sme začali 16. júla v Ponferrade, jednom z väčších miest Kastílska. Trasa je zostavená tak, že vždy asi natrafíte na to najkrajšie, čo sa tu vôbec dá vidieť. V prípade Ponferrady šlo o niekdajšiu templársku pevnosť, keďže cestu kedysi strážili templári.
Jednou z vecí, ktoré sa mi páčili a sú aj praktické, bolo, že každý pútnik na začiatku svojho putovania (min. 100 km) pri registrácii dostane tzv. credencial, do ktorého cestou zbiera pečiatky z miest, ktoré navštívil - zväčša v kostoloch, ubytovniach, kaviarňach. Neskôr je to pekná pamiatka, ale aj dôkaz, že ide naozaj o pútnika, a teda človeka, ktorý má právo byť ubytovaný v pútnických ubytovniach (tzv. albergy) za zvýhodnenú cenu. Aj my sme každú noc (okrem jednej) strávili v takejto ubytovni. Zväčša sú to budovy s veľkým množstvom poschodových postelí, kuchynkou a sociálnymi zariadeniami, takže vybavené pre pútnikov tak akurát. Vonku tiež nechýba zaujímavo riešené ručné pranie, tzv. lavado, je to veľmi praktické, a ako sme zistili, nevyužívajú ho len ubytovne, ale nájde sa aj v záhradách domácich.

Hneď prvý deň putovania bol náročný. Bolo pre nás ťažké zohnať nejakú mapu, keďže obchody sú tu otvorené od desiatej zhruba do druhej poobede a potom až po sieste, takže keď sme vyrážali, bolo ešte priskoro a v čase, keď by to bolo aktuálne, nebolo žiadne väčšie mesto nablízku. Bezproblémová orientácia však bola možná vďaka dobrému značeniu symbolom mušle a neskôr tiež vďaka mnohým pútnikom, aj domácim, keďže sa práve blížil sviatok sv. Jakuba (25. júl), čo v našom prípade vyšlo skôr náhodou.
V tento deň sme sa rozhodli prejsť 22 km s ťažkými ruksakmi na chrbte (môj vážil 13 kg, hoci v najbližšej alberge som sa zbavila konzerv a iných potravín, o ktorých som si optimisticky myslela, že by nám mohli byť večerou). Výsledkom takéhoto kráčania bol stav, ktorý som nikdy predtým nepoznala - stáť na mieste alebo sedieť bolo veľmi bolestivé, vládala som iba chodiť, alebo ležať.:) Aj postaviť som sa vždy musela ako naozaj starý človek - pomaly a pridŕžajúc sa toho, čo bolo práve poruke. Naozaj som si nebola istá, či vôbec budem môcť ísť ďalej. Ale nakoniec pomohla lekárnička, veľká túžba pokračovať a určite najmä modlitby všetkých, ktorí na nás mysleli aj tu doma. Takže na druhý deň sme prešli ďalších 19 km, už poučené a vyrážajúce o čosi skôr, aby sme sa vyhli putovaniu v poludňajšej horúčave. Tú sme strávili veľmi príjemne - na karimatkách pod najbližším stromom, ktorý poskytoval dosť veľký tieň na oddych, rozprávajúc sa a čítajúc jednu z kníh od Anselma Gruena.

V tom čase sme aj stretli prvého z pútnikov, ktorého si budem dlho pamätať - Alexandra z Nemecka, ktorý začal putovať ešte v marci v Kolíne. Bola to už jeho druhá púť do Santiaga, prvýkrát sa sem vybral pred trinástimi rokmi. Zdalo sa mi to fascinujúce. Mnohí ľudia sa sem vracajú, no tiež mi nebolo celkom jasné, ako si našiel čas, energiu... Dosť som sa inak mýlila, keď som očakávala, že pútnici budú tiež prevažne mladí a študenti, ako príklad spomeniem aspoň 62-ročnú pani z Francúzska, ktorá sem už tiež prichádza viac-menej pravidelne, alebo manželský pár z Poľska - mali zhruba rovnaké tempo ako my, takže sa nám náhodou podarilo stretnúť ich ešte aj v Santiagu pred katedrálou.

V tento deň sme doputovali do Vega de Valcarce, ubytovne vo veľmi peknom vidieckom prostredí, s kostolíkom a požehnaním pre pútnikov, s poľskými kňazmi, ktorí putovali tiež. Odtiaľto sme sa mali vybrať do O´Cebreira, kde nás čakalo najväčšie, 800 metrové prevýšenie na úseku 10 km. Mala som z toho dosť veľké obavy, lebo som si spomenula na niekdajší výlet na Kráľovu Hoľu a všetko s tým spojené, teda najmä pocit, že takého výkonu skoro ani nie som schopná, iba silou vôle.:) Našťastie som však už vtedy bola na ruksak na chrbte viac-menej zvyknutá a nezdal sa mi byť zvlášť veľkou záťažou nosiť ho. Navyše som už v tom čase vytiahla svoju bielu palicu na turistické účely, takže aj to bolo ľahšie. Terén v ten deň pripomínal Slovenský Raj - les a chládok, ale pod nohami skaly a korene stromov. Našťastie šlo o stúpanie, takže cesta nám v rozhovore ubehla celkom rýchlo. Hoci, ku koncu sme sa odhodlali aj k stopovaniu traktora, ktorý pre nás vtedy predstavoval jedinú možnosť overiť si, či ideme naozaj správnou cestou, keďže mapu sme, ako inak, stále nemali. S O'Cebreirom sa tiež spája legenda, že na najvyššom mieste celej francúzskej cesty stojí kríž, ku ktorému pútnici nesú kameň a ten tu zložia. Na tomto mieste tiež mnohí svoju púť začínajú, na čo sme aj trochu doplatili, hoci v konečnom dôsledku vlastne možno ani nie. Išlo o to, že tamojšia alberga, v ktorej sme plánovali zostať, bola už o 14.00 hod. plná, s čím sme vôbec nepočítali. Ubytovať sa je totiž možné od 13.00 do 22.00 hod., na čo sme sa aj spoliehali. Zároveň sa naplno prejavila naša neznalosť španielčiny. Hoci sme boli pripravené na to, že v Španielsku je ťažké dohovoriť sa po anglicky a počas letu do Barcelony sme sa snažili narýchlo sa naučiť zopár výrazov, zjavne to bola len kvapka v mori. Ponukou ubytovania na priváte (casa rural) sme sa ani nezaoberali, a keď si neskôr Paulínka chcela od pastiera kúpiť pohár mlieka, ukázalo sa, že si vlastne za 2 eurá pýta kravu. Neskôr sme z toho mali ohromnú zábavu a ľutovali sme, že sme tú kravu predsa nekúpili, bola by nám nosila batožinu. Aj inak sme sa dorozumievali smiešne - ja som sa zvyčajne snažila najprv po anglicky, potom čo-to po španielsky, no a dievčatá z giest hádali, aká bola odpoveď. Ale Španieli sú veľmi ukecaní a to aj vtedy, keď im nerozumiete vôbec nič. Predsa však, to sa naučí naozaj každý pútnik, pozdravom je "holá" (vyslovuje sa bez "h") a "buen camino" - niečo ako šťastnú cestu.

Obraz svätého Jakuba z katedrály v Santiagu

Ale aby som sa vrátila k O'Cebreiro - alberga bola plná, a keďže ešte bolo dosť času, rozhodli sme sa pokračovať v ceste a skúšať ďalej. Po ďalších 5 km sme však opäť boli neúspešné a to isté aj po ďalších troch. Len s tým rozdielom, že sme už nemali síl pokračovať, čo sa prejavovalo najmä na našom tempe, ktoré sa nápadne začalo približovať k tomu z prvého dňa - 2 km/hod (v najlepšom nasadení sme neskôr zvládali 5 km/hod.). Nuž čo, padli všetky hranice, zložili sme sa... v hrobke. Bol to taký starší kostolík v Altopoio, okolo cintorín, a aj táto hrobka s predsieňou = kryté miesto - takto ma prehovárala Majka, aby som pristala a nešla radšej hľadať nejakú lúku. Musím uznať, pitná voda (keby niečo, aqua potable - aj to sme sa naučili), bola hneď povedľa a boli sme naozaj unavené. Len sme sa trochu báli, aby nás niekto neobjavil a neposlal preč. Nakoniec sa splnila polovica. Najprv nás prišlo navštíviť poblúdené žriebätko, ktoré tak trochu začalo naháňať Paulínku, no a potom sme sa už naozaj smiali príliš nahlas, takže k nám zavítala jedna španielska rodina. Vlastne najprv len matka so synom - tiež putovali, na bicykloch. Vôbec nás však neposielali preč. Práve naopak, bolo to veľmi príjemné stretnutie. Modlili sme sa spolu a rozprávali. Nakoniec nám ešte priniesli ďalšie karimatky a nafukovačku, aby sa nám lepšie spalo. A, nebudem popierať, spalo sa výborne, dokonca to bola dosť teplá noc. Odvtedy sme však už vždy vzorne vstávali o piatej, aby sme po raňajkách o pol siedmej mohli vyraziť, do prestávky o desiatej prejsť čo najviac a do cieľa doraziť vždy tak, aby sme sa stihli ubytovať.

V ďalších dňoch som začala mať pocit, že prežívam stereotyp - koniec dňa ešte v nedohľadne a putovania tiež. 100 km, ktoré jeden môj kamarát dokáže prejsť za 24 hod., nám trvalo 6 dní. Navyše, každú bolelo čosi iné (krk z ruksaka, kĺb - dokúpili sme pútnickú palicu, ktorú sme potom všelijako zháňali po letiskách, ale vždy šťastne našli, chodidlá...), každá mala iné tempo, nároky na prestávky. Prechádzali sme mnohými peknými mestami s lákavými názvami - Triacastela (žeby Tri hrady?), Portomarín (obrovský riečny prístav), Palas de Rei (kráľovský palác). Naša najkratšia trasa merala zhruba 14 km - z Altopoio do Triacastela. Zvyčajne sme však prešli 20 a max. 25 km denne. V Triacastela sme zažili omšu osobitne pre pútnikov. Bol tam taký "medzinárodný" kňaz, ktorý sa všetkých pýtal, odkiaľ sú a podľa toho im nosil preklady kázne v príslušnom jazyku. Prípadne, to sa stalo aj nám, priniesol anglické texty, ktoré sme mali preložiť do slovenčiny a poslať mu na mail. Aj všetky čítania prebehli vo viacerých jazykoch, nechal nás ako unavených pútnikov celý čas sedieť. No za seba musím povedať, že som sa potom cítila o to viac dezorientovaná a veľmi som sa tešila, keď sme sa o deň neskôr, v nedeľu, v Samose ocitli v obrovskom benediktínskom kláštore s vysokými tmavými múrmi na relatívne komornej omši, ale naozaj so všetkým, čo pre mňa toto slovo znamená.

Často sme, najmä v druhej polovici, v Galícii, prechádzali aj španielskym vidiekom. Niektoré dedinky sa mi zdali byť doslova zabudnuté, všade množstvo kráv, obchody v domoch... Takže o to menej rozumiem nášmu frazeologizmu "mať z niečoho španielsku dedinu", lebo tú som mala naozaj asi najviac zo španielčiny. Cestou do Mélide, jedného z väčších miest, sme sa rozhodli spraviť taký experiment: každá pôjde sama, vlastným tempom, ako bude vládať. Stretneme sa pred kostolom. Pre mňa to bolo možné vďaka tomu, že mnohí pútnici mali so sebou pútnické palice, takže nebolo príliš ťažké počuť, kadiaľ treba ísť. Najradšej som mala, keď šiel niekto zrána rýchlo, vtedy sa mi dobre chodilo. Pred Mélide som si ešte predsa spravila kratšiu prestávku a stretli sme sa s Majkou, ktorá bola práve na odchode. Počítali sme s tým, že do hodiny budeme v cieli. Lenže, ako zistiť, kde je ten cieľ? Jednak som si už dosť želala, aby bol čo najskôr, lebo som sa tešila na oddych, no a potom sa mi každú chvíľu zdalo, že prechádzame chodníkom, ktorý už nie je len taký dedinský. Dozvedela som sa však, že som len na predmestí, no napokon som sa pridala k dvom ľuďom, ktorí mi mali pomôcť nájsť kostol v Mélide. Aj sa to celkom šťastne podarilo, rozhovor s nimi bol príjemný, cesta ubehla relatívne rýchlo. Ale, čo to, po dievčatách ani stopy. Skrátka a dobre, trochu som sa stratila a poriadne nahnevala, keď mi telefonicky oznámili, aby som pokračovala ďalej do centra, že sa tam niekde stretneme. Predsa len, v meste už nechodia s palicami len pútnici, a aj keď sú to oni, nejdú všetci po camine, ale mnohí si tiež chcú oddýchnuť v nejakom bare. No ale čo sa už dalo robiť? Dievčatá my vraj idú oproti, tak ja teda pokračujem v ceste. Pri otázke, kde som, odpovedám v zmysle "na kamenistom chodníku, okolo stromy a plot" - teda skoro hocikde. A už ani neviem, kam mám ísť, pútnikov je akosi pomenej a som si čím ďalej tým viac istá, že nielen centrum, ale celé Mélide je už dávno za mnou. Ale, zázrak, stretávam pána z Japonska, vraj má dcéru v mojom veku, ktorý považuje akosi za samozrejmé, že ma sprevádza. Dosť som ľutovala, že nehovorí trošku viac po anglicky, lebo to bol vskutku zaujímavý človek. Celkom statočne znášal môj hnev, aj sme sa snažili nejako porozprávať. Pýtal sa ma, či som kresťanka a potom povedal, že on má rád aj Krista, aj Budhu, aj lozenie po sedemtisícovkách. Má so sebou stan a niekedy vonku kempuje. To je tiež jedna z vecí, ktoré boli pre mňa pôsobivé - nielenže sa tu dá stretnúť ľudí všetkých vekových skupín, ale mnohí z nich nemajú s kresťanstvom takmer nič spoločné. Len tak kráčajú - chcú byť sami, zastaviť sa, neskôr zmenia prácu. Vážia si, keď ich niekto objíme... Vraj sem prichádzajú aj mnohí snúbenci, aby sa spoznali - ako znášajú únavu, bolesť, vzájomné rozdiely, ale aj radosť, krásu, vytrvalosť. Stretli sme aj chlapíka z Barcelony, ktorý podľa mňa putoval úplne nádherne. Už si ani nepamätám, kde začal, ale raz napríklad urobil takú vec, že ostal týždeň pracovať ako dobrovoľník v jednej alberge a potom to ešte na inom mieste zopakoval. A veľmi sa nestaral, kedy kam dorazí, cestu si vychutnával najviac, ako sa dalo. My sme boli časovo obmedzené, mali sme nejaké ciele, hoci to malo tiež svoje čaro, čaro obety. No a aby som rozprávanie o spolupútnikoch nejako skompletizovala, stretli sme aj jednu Slovenku a neskôr dvoch Slovákov, prevažne tu však putovali Nemci, Francúzi a Španieli, ale sem-tam aj niekto z Kórey, Kanady, Dánska a viacerí tiež z Poľska. Všetko veľmi príjemné stretnutia, mala som pocit, že keď sa s niekým rozprávame, nemyslím tak na únavu a kráča sa mi lepšie. Ale naspäť k môjmu strateniu - zistili sme, že v skutočnosti šlo o nedorozumenie. V Mélide boli 4 kostoly, na čo sme veľmi nepomysleli a dievčatá si mysleli, že som len na predmestí, hoci Majku som v niektorom momente obehla a našli sme sa niekoľko kilometrov za mestom. Ota, náš japonský známy, so mnou čakal a potom sme všetci spolu pokračovali ďalej. Stretli sme sa s ním ešte niekoľkokrát a tiež aj v Santiagu pred katedrálou, čo sa mi zdalo byť úžasné vzhľadom na to, koľko ľudí tam prichádza (odhadovalo sa, že slávnosti v deň sv. Jakuba sa zúčastnilo 6 mil. pútnikov). V každom prípade sme si následne náš systém kráčania vylepšili a celá ďalšia cesta prebiehala naozaj pokojne.

Tu by som na chvíľku urobila ešte takú malú zrakáčsku odbočku, všetkým menej zainteresovaným sa vopred ospravedlňujem. Už som spomenula, že veľkú časť cesty som prekráčala sama, bez doprovodu. Predsa len, 200 km nie je málo a mohla som s tým počítať. Samozrejme, človek sa tu asi nevyhne pocitom podobným v bežnom živote, či už objektívnym alebo nie - že napríklad niekoho obťažuje, a že je to nespravodlivé, ak sa neustále potkýna a nikto iný nie, a že, a že... A je len na ňom, ako sa s nimi vysporiada, aj keď základný smer je asi trochu daný, ísť vpred. Jednou z možných odpovedí je aj veľká vďaka, že môže takto kráčať, že aj tak sa vždy nájde niekto, kto pomôže. Mnohí sa tiež občas pýtajú, aký to má zmysel, navštevovať jaskyne a hrady, bane a mestá, keď "aj tak nič nevidím". Samozrejme, toto bola púť, mala hlavne náboženský zmysel. Ale ja v nej vidím aj veľa ďalších, iných vecí. Keď som v okolí O'Cebreiro nevládala, kráčali sme po asfaltke a zovšadiaľ bolo cítiť nezvyčajnú a nádhernú vôňu, možno eukalyptu. Vyskytuje sa zrejme len v tejto nadmorskej výške. Potom sme prudko klesali a onedlho pocítili, čo znamená, keď Španieli povedia "to je Galícia" - riadne upršaná. Kráčali sme po lese medzi dedinami, hľadali vodu, miesto na oddych. A keby som tých 200 km neprešla, nevedela by som tak naozaj, na vlastnej koži, ako sa to všetko strieda. Samozrejme, bola som tam raritou a jasné, že by som sa na takúto púť osobne nikdy nevybrala sama. Jedna pani čašníčka sa rozhodla, že si nás s Majkou odfotí, hoci máme podozrenie, že to skôr kvôli našim veľkým ruksakom. No nakoniec môžem aj tak povedať, že úplne najviac som, práve tak ako všetci ostatní, u ktorých ani nevieme, čo ich trápi, lebo so sebou nemajú nič také jasné ako biela palica, cítila bolesť v nohách, takže, áno, púť bola náročná kvôli slabej kondícii (a teraz sa neviem zastaviť a rodičov stále ťahám niekam von). Ešte taká drobná poznámka, že niektoré albergy sú vybavené aj bezbariérovými sociálnymi zariadeniami, hoci je to skôr výnimočné, a že náročnosť trasy sa dá sčasti upravovať aj tým, že cyklisti jazdia zväčša po asfaltkách, hoci je to dlhšia možnosť. Celkovo bol však terén podľa mňa taký primeraný a zvládnuteľný bez väčších problémov.

Ako som už spomenula, Galícia je upršaný kraj. A tak sa mi raz ráno stalo, že som tiež tak v duchu protestovala, či každý deň musí byť naozaj len ťažší, a či musíme tento raz putovať v daždi. V ten deň nepršalo vôbec a bolo príjemne pod mrakom, počasie oveľa priaznivejšie, ako keď praží slnko. A naopak, keď nás od Santiaga delilo už len 15 km, hovorila som si, že to predsa zvládneme ako nič, že to už je taká príjemná prechádzka nakoniec a ešte aj spomínaný sviatok. No a vtedy veru pršalo naozaj poriadne a kráčalo sa pomalšie, ale sa kráčalo, takže hranice sa opäť posunuli až kdesi za zvyčajnú ochotu vystaviť sa niečomu takému. Ešte však musím spomenúť alberge v RibaDiso. Je jednou z pôvodných, t.j. možno aj z 9. storočia, kombinácia kamenných stien a drevenej podlahy. Bolo to krásne a spalo sa nám tak dobre, že sme vstali o hodinu neskôr, ako sme pôvodne plánovali a boli sme rady, že sme sa vôbec zobudili takto.:) Všetci nám hovorili, že je škoda, že sme sa vybrali len na 10 dní, vraj to sa najlepšie rozchodíme. A bola to pravda, až v predposledný deň púte som cítila, že by som ešte zvládla ísť ďalej ako bola naša ubytovňa. No ale aj za to vďaka, pôvodne sa totiž zdalo, že pôjdeme ešte na kratšie.

Vďaka rade našich poľských známych sme vedeli, že 5 km pred Santiagom, v Monte del Goso (na Hore radosti, odkiaľ pútnici prvýkrát uvidia vežu katedrály v Santiagu) existuje poľské pastoračné centrum Jána Pavla II., preto sme posledné ubytovanie hľadali práve tam. A našli sme nielen ubytovanie, ale aj veľmi milých ľudí - pátra Romana, saletína a pani Dorotku s rodinou, tamojšiu kuchárku. Tu sme sa už naozaj cítili ako doma - ponúkli nás teplou varenou stravou, dovolili zostať tak dlho, ako potrebujeme (v našom prípade 3 noci), rozprávali sa s nami o všeličom a páter sa nakoniec ponúkol, že nás zavezie na compostelské letisko. Do Santiaga sme zámerne dorazili v sobotu 26. júla, deň po sviatku, kedy sme predpokladali, že mesto už nebude také preplnené. Zaregistrovali sme sa v úrade pre pútnikov (mimochodom, v tomto kraji majú aj dopravné značky "pozor, pútnik") a dostali certifikát v latinčine. Smejem sa, že je napísaný trikrát honosnejšie ako môj bakalársky diplom. Na registráciu čakalo veľa ľudí, ale aj tak som sa necítila ako na bežiacom páse, jedna z mnohých a to bolo veľmi príjemné. O dvanástej na poludnie tu býva každý deň ďakovná omša pre pútnikov. Katedrála je obrovská, naozaj! Oveľa väčšia, ako náš levočský kostol sv. Jakuba, s množstvom kaplniek po bokoch aj v podzemí. O pocitoch asi ani nemusím hovoriť: dojatie a ozajstná radosť, že sme to prešli, všetky tri. Bola to jedna z takých slávnostných chvíľ vďaky... Santiago sme si vychutnali. Mali sme šťastie na jeden z dní bez dažďa, smelo sme sa strácali, kde sa nám chcelo a tešili sa ešte na Finisterru. Áno, na dôkaz, že niekto naozaj bol v Santiagu, si v minulosti každý pútnik šiel pre mušľu do Finisterry. V stredoveku ľudia verili, že tu, na pobreží Atlantického oceána, je najzápadnejší bod Európy (podľa wikipedie je ním v skutočnosti Cabo da Roca v Portugalsku). Aj sem sa dá putovať pešo, hoci my sme z časových dôvodov uprednostnili autobus. Ani na veľké hľadanie mušlí sme sa vzhľadom na chladné počasie veľmi neodhodlali, hoci prechádzka po pobreží a nedeľná omša v miestnom kostole (iglesii) poteší vždy. A povedali sme si, že tu sa tiež vrhneme na nejaké miestne jedlé špeciality. Pútnici majú skoro všade v ponuke pútnické menu, ktoré často obsahuje galícku polievku. Je typická listami z rastliny podobnej kalerábu, ibaže oveľa vyššej a podľa mňa je to chutné. Ja som si však tento raz robila zálusk na pulpo. Ešte z Mélide som si totiž z rozprávania mojich dvoch dočasných sprievodcov pamätala, že je to miestna špecialita. Nuž áno, veď ako by chobotnica mohla byť špecialitou na Slovensku. Ale nevadí, toto som ešte v pohode zvládla a vlastne aj odporúčam, len by som si ešte asi zistila, s akou prílohou by sa toto mäsko malo konzumovať.

No a tu niekde svoje rozprávanie ukončím. Do úplného návratu sme ešte opäť raz nocovali na letisku, ibaže teraz namiesto Barcelony pod schodami v Londýne, odkiaľ sme šli do Bratislavy. Návrat bol šťastný, a aj celá cesta. Snáď by sa mohlo zdať, že v tomto mojom rozprávaní bolo príliš málo duchovna, že som ju vykreslila skôr ako nejakú dobrodružnú výpravu. Na jednej strane by bolo dosť jednoduché prejsť nejakú cestu, aj keď občas celkom zložitú a hneď sa zmeniť na svätého človeka. No zároveň viem, že podnetov aj skúšok bolo veľa, že sme vždy dostali povzbudenie, keď sme ho potrebovali, a že, ako stále hovorí môj dedko "bez Božieho požehnania, márne naše namáhania".

Darina Ondrušová





Späť