Miriam Genská

Cesta k večnej spáse

Milí bratia, milé sestry,

Dovoľte mi, aby som sa Vám trošku predstavila a podelila sa s Vami o najkrajší zážitok v mojom živote.
Mnohí z Vás, ktorí čítate tieto noviny, ste určite veriaci a tak si myslím, že nebude pre Vás ťažké pochopiť, aká dôležitá bola pre mňa hodina H, keď som si sadla za počítač, aby som pre Vás napísala tieto riadky, v ktorých by som sa s Vami chcela podeliť o svoju radosť, ale hlavne pre tých, ktorí máte takýto alebo podobný problém, ako ja a chcela by som Vám pomôcť vyriešiť ho.

Keď som sa narodila, lekári povedali mojim rodičom, že budem úplne nevidiaca. Viem si živo predstaviť, aká to musela byť pre nich ťažká rana, keď si uvedomili, že nevidím a ani nikdy vidieť nebudem. Aj keď predo mnou to najavo nedávajú, predsa vo svojom vnútri cítim, že ich to veľmi bolí a neprestanú sa preto trápiť do konca života. Svoje základné vzdelanie som získala v Základnej škole internátnej pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Keďže pochádzam z ďaleka a takéto špeciálne zariadenie sa pre nevidiacich v tom okolí Slovenska, kde bývam, nikde nenachádza, bývala som spolu s mojimi kamarátmi na internáte a domov som chodievala len každý druhý alebo tretí piatok po vyučovaní na sobotu a nedeľu a v nedeľu po obede som sa opäť vracala na internát do Levoče, aby som v pondelok mohla nastúpiť do školy.

So svojimi spolužiakmi som si veľmi dobre rozumela. Keď sme boli ešte celkom malí, každý deň po vyučovaní sme trávili spolu. Zabávali sme sa, hrali sme sa rôzne spoločenské hry, pani vychovávateľky s nami chodili na prechádzky po meste i do prírody, skrátka, detstvo sme si užívali naplno. Potom prišla príprava na vyučovanie a večera. Po večeri sme si pozreli večerníček a po ňom nasledovala osobná večerná hygiena. Vždy predtým, ako sme išli spať, sa moje kamarátky a spolužiačky pomodlili Otčenáš, Zdravas Mária, Chvála najsvätejšej trojice a Verím v Boha. Keďže moji rodičia sú ateisti a ja som od útleho detstva nebola vedená k viere v Pána Boha, nevedela som, pochopiteľne, čo to tie dievčatá rozprávajú a bolo mi z nich smiešne. Vysmievala som sa im, smiala som sa z modlitieb, ktoré moje kamarátky odriekali vždy ráno, keď sme vstávali i večer, keď sme zaspávali, robila som si žarty z Pána Boha. Keď si pani vychovávateľky všimli, ako sa veselo bavím na tom, že sa moje spolužiačky deň čo deň modlia, snažili sa mi vysvetliť, že to, čo rozprávajú, nie sú hlúposti, a ani nijaká detská básnička, ktorú sa ony naučili naspamäť, ale že je to predovšetkým vzdávanie vďaky Pánu Bohu za to, že nás stvoril a za všetko, čo nám dal a dodnes dáva. Keďže v tých časoch sa práve skončil socializmus a do popredia sa začala dostávať dnešná doba, moji spolužiaci začali navštevovať hodiny náboženstva, ktoré sa aj na našej škole postupne začalo vyučovať. Keď som videla, ako moji priatelia chodia okrem iného aj na tieto hodiny a ako sa neprestávajú modlievať ráno i večer, porozprávala som to doma mojim rodičom. Povedala som im, že sa mi to začalo páčiť a že aj ja by som sa chcela naučiť modliť tak, ako oni a chodievať na náboženstvo s nimi. Moji rodičia sa vtedy na mňa veľmi nahnevali. Povedali mi, že u nás v škole rozprávajú iba samé bludy a hodiny náboženstva sú len zbytočným zabíjaním voľného času. Vraj žiadny Boh neexistuje. Keby vraj Boh existoval, neboli by na svete žiadne neprávosti ani vojny a na celom svete by vládol iba mier, pokoj a láska. Taktiež mi povedali, že pochybujú o tom, že by ich Pán Boh potrestal mojím zrakovým handicapom, keby bol naozaj tam hore na nebesiach. Týmto skončili svoju reč a viac o tom nechceli počuť ani slovo. Zakazovali mi hovoriť o Bohu, zakázali mi modliť sa a vychovávateľkám v škole povedali, aby mi nedovolili chodiť na náboženstvo.

Moji rovesníci sa v tom čase pripravovali aj na prvé sv. prijímanie a postupom času, v ôsmom ročníku základnej školy aj na sv. birmovanie. Ja som nemohla. Jednak som nemala povolenie od rodičov a navyše, keďže moji rodičia neuznávajú Pána Boha, nedali ma ani pokrstiť. Spočiatku ma to aj trápilo a tajne som sa modlila ďalej, no keďže naši sa neprestali rúhať k Pánu Bohu a presviedčať ma, aby som sa nemodlila, že je to celkom zbytočné, napokon ma to naozaj celkom od viery v Boha odradilo a prestala som sa modliť. Keďže v škole mi hovorili tak, doma onak, bola som z toho celkom zmätená a nevedela som, čomu a komu mám veriť. Naostatok som celkom zanevrela na Pána Boha a prestala som veriť tomu, že naozaj existuje.

Asi o sedem rokov neskôr na to som začala mať hormonálne problémy. Štítna žľaza mi požierala rastový hormón, preto som nerástla do výšky, ale začala som priberať na váhe. Preto sa moji rodičia rozhodli, že keď mi s týmto problémom nemôžu pomôcť lekári u nás, skúsime to u prednostu detskej endokrinológie v Ľubochni, kde už majú s touto aj s inými hormonálnymi diagnózami skúsenosti. Strávila som tam niekoľko týždňov, aby mi mohli urobiť kompletné vyšetrenia a nasadiť liečbu. Spoznala som tam veľa skvelých ľudí od pracovníkov zariadenia až po pacientov. Medzi inými som sa tam zoznámila aj s jednou zdravotnou sestričkou Terezkou, ktorú som si veľmi obľúbila pre jej dobrotu a lásku a pre jej vynikajúci vzťah a cit k malým chorým pacientom, či už k diabetikom alebo iného hormonálneho poškodenia, ktorý z nej len tak vyžaroval. Kedykoľvek, keď bola v práci a mala len trošku voľného času, sa so mnou porozprávala a vedela mi vždy dobre poradiť. Raz večer sme sa začali rozprávať o Bohu. Povedala som jej, že v Boha neverím, lebo keby Pán Boh existoval, tak by som videla a nemala by som ani tieto hormonálne problémy . Keďže sestrička Terezka je hlboko veriaca, veľmi ju tieto slová zarazili a spýtala sa ma, čo robím v rámci mimovyučovacej činnosti. Na túto otázku som jej odpovedala, že mimo vyučovania reprezentujem školu v recitácii poézie a prózy, že aktívne ovládam hru na klavír a akordeón a vo voľnom čase si aj rada zahrám na týchto hudobných nástrojoch, že chodím do speváckeho zboru, viem dobre imitovať ľudí a že veľmi sa zaujímam o cudzie jazyky. Sestrička mi nato povedala, že v takomto prípade sa ani ja a ani moji rodičia nesmieme na Pána Boha hnevať. Vzal mi síce zrak, ale daroval mi takéto krásne nadania a talenty. Nepovedala mi to preto, aby ma chválila, ale aby tým poukázala na Pána Boha, aký je k nám láskavý a dobrý, čo nám všetko dáva, lebo nás má rád. Povedala mi, aby som si celú vec nechala prejsť hlavou a že sa ešte o tom porozprávame. Po tomto rozhovore som naozaj pochopila, že Pán Boh skutočne existuje. Život sa predsa nemohol vyvýjať len tak sám od seba a Knihu kníh - Sväté Písmo si určite nikto nemohol vymyslieť. Potom som si spomenula na ľudí, ktorí majú oveľa väčšie zdravotné postihnutia, ako je napríklad detská alebo mozgová obrna, mentálna retardácia a mnohé vážne postihnutia a nesťažujú si. A ja, čo môžem okolo seba rozdávať lásku, šťastie, radosť a pokoj, môžem pomôcť svojim blížnym, môžem s nimi komunikovať, aj keď bez zraku, nie som so sebou spokojná. Hneď som zamietla názor mojich rodičov a povedala som si, že takto ďalej žiť nemôžem. Rozhodla som sa, že budem žiť kresťanským životom. Dospela som k názoru, že keď milujem svojich rodičov a som im vďačná za to, že som tu medzi Vami a že sa o mňa starajú s láskou, rovnako a ešte viac si musím ctiť a vážiť Pána Boha, ktorý keby tu naozaj nebol, neboli by tu ani moji rodičia, ani ja, ani nikto z nás.

Pri hudobnom  vystúpení

Veľmi som zatúžila stať sa Božím dieťaťom bez dedičného hriechu, no nevedela som, čo mám preto urobiť. Po ukončení ZŠI pre nevidiacich som nastúpila na Stredné Odborné Učilište internátne pre mládež s chybami zraku v Levoči. Keď som tam vyrozprávala svoju situáciu niekoľkým ľuďom, povedali mi, že v prvom rade, keď chcem žiť ako pravý kresťan, musím sa dať pokrstiť. Bolo mi však jasné, že pokiaľ nie som plnoletá, ešte to urobiť nemôžem, lebo rodičia mi na to povolenie nedajú. Musím si teda počkať na to, kedy budem mať 18 rokov, kedy si už budem môcť o svojom živote rozhodovať sama. Rodičov sa na nič pýtať nebudem a pokrstiť sa dám v Levoči, keď budem staršia. Po ukončení štúdia na SOUI som nastúpila do Rehabilitačného Strediska pre zrakovo postihnutých dospelých frekventantov v Levoči. Po absolvovaní 5-mesačného kurzu základnej rehabilitácie som si urobila 10-mesačný rekvalifikačný kurz operátor počítačových programov a 5-mesačný kurz individuálnej prípravy, v ktorom som sa pripravovala ešte na nadstavbové štúdium. Počas pobytu v stredisku som vo voľných chvíľach začala pravidelne navštevovať mládežnícky spevácky zbor pri Minoritskom Kostole. Aj tu som si našla veľa seberovných kámošov, ktorým keď som vyrozprávala celú svoju situáciu, sľúbili mi, že mi s tým pomôžu.

Do tohto nášho zboru medzi nás chodila ešte jedna kamarátka, ktorú taktiež rodičia nedali pokrstiť, ale rozhodla sa pre to sama. Ona však oproti mne mala aspoň tú výhodu, že jej v tom rodičia nebránili a tak doma nemusela nič zatajovať. Tak sme si teda povedali, že sa na to dáme, nech už sa deje čokoľvek. Rozhodli sme sa, že si urobíme v jeden deň naraz tri sviatosti. Krst, birmovanie i sviatosť oltárnu. Od septembra 2003 sme začali pravidelne chodievať na hodiny náboženstva na farský úrad k levočskému pánu dekanovi. Celý ten čas som úpenlivo prosila Pána Boha, aby sa to naši nejakým spôsobom nedozvedeli a neprekazili mi to. Bola som presvedčená o tom, že pokiaľ Pánu Bohu záleží na každom z nás, nedopustí, aby sa mi nepodarilo dosiahnuť svoj cieľ. Roztvoriť oponu, ktorá ma od neho oddeľovala, zmyť ten ťažký hriech, ktorý sme všetci zdedili po našich prarodičoch Adamovi a Eve, ale i ďalšie ľahké i tie ťažšie hriechy, ktoré sa, žiaľ, stávajú súčasťou nášho života, lebo sa ich nestránime. Pevne som dúfala v to, že po sviatosti krstu sa mi bude ľahšie kráčať cestou života, na ktorej ma odteraz bude sprevádzať všemohúci Boh, ktorý je v nebesiach a že len takto od neho vyprosím pre mojich rodičov, i pre všetkých, čo ho neuznávajú, milosť večnej spásy po smrti.

Vytúžený okamih, deň D prišiel. Áno. 19. marca v roku 2004 som zažila najkrajší Deň v mojom živote, na ktorý nikdy, nikdy nezabudnem. Stala som sa Božím dieťaťom bez dedičného hriechu prostredníctvom sviatosti krstu. Pocítila som v sebe silu a energiu Ducha Svätého, ktorý do mňa vnikol pri sviatosti birmovania a po prvý raz som prijala aj eucharistický pokrm, v ktorom som cítila skryté telo syna nášho láskavého Pána Boha, ktorý zomrel na kríži za naše priestupky. Bolo to neopísateľne krásne. Neviem Vám opísať ten pocit toľkého šťastia, čistoty, lásky, radosti a blaženosti, ktorý som práve v tej Chvíli prežívala. Cítila som sa, akoby som sa znovu narodila. Bola som si vedomá toho, že keby som práve v tej chvíli zomrela, išla by som rovno do neba. Pochopila som, že všetko zlé je na niečo dobré. Keby ma rodičia dali pokrstiť ako malé dieťa, túto krásnu chvíľu by som si v živote nepamätala. Keby som po prvý raz prijala eucharistiu spolu s mojimi spolužiakmi na prvom stupni základnej školy, ako dieťa by som si určite ešte neuvedomovala, že pri tejto príležitosti by som sa nemala tešiť z toho, že dostanem nové hodinky, retiazku alebo iný dar, ale že príjmem telo Ježiša Krista. Od tohto dňa som pocítila ešte väčšiu lásku k Pánu Bohu, ako doteraz. Od toho času som bola už niekoľkokrát aj na spovedi.

Keďže som kresťan začiatočník a teda pred krstom som na spovedi nikdy nebola, veľmi som sa bála, že sa bude kňaz pohoršovať na tom, aké mám hriechy. No moji kamaráti zo zboru ma ubezpečili, že to tak nie je. Vysvetlili mi, že kňaz je lekárom hriešnych duší a v spovednici by mal spovedajúcemu sa kajúcnikovi slúžiť aj ako psychológ a poradiť mu. Po prvej spovedi som naozaj pochopila, že nie je nič krajšie, ako pred Pánom Ježišom uznať svoje chyby, dostať od neho rozhrešenie prostredníctvom kňaza a konať pokánie. Týmito napísanými riadkami som Vám, drahí bratia a sestry, len chcela povedať, že aj keď sa nám niekedy počas života naskytnú nejaké ťažké situácie alebo prekážky, ktoré si myslíme, že nezvládneme, netreba sa vzdávať pri prvom neúspechu. Nesmieme strácať trpezlivosť, silu a vytrvalosť, ale v najťažších chvíľach sa porozprávať s Pánom Bohom, ktorý je tu medzi nami a ktorý mi vždy pomohol, keď som sa k nemu vrúcne modlila. Treba si za svojím stáť a ísť ďalej, až kým nedosiahneme svoj vytúžený cieľ.

Na záver by som sa už len chcela poďakovať všetkým ľuďom, ktorí ma na tejto ťažkej ceste podporovali a podieľali sa na mojej ceste k Pánu Bohu. Chcem sa poďakovať najmä sestričke Terezke v Ľubochni, ktorú keby mi Pán Boh neposlal do cesty, možno by som sa dodnes k nemu nebola dostala, chcem sa poďakovať kamarátom z minoritského zboru, ktorí mi veľakrát dodávali silu, keď som hocikedy z ničoho nič dostala akýsi strach z toho všetkého a chcela som to radšej nechať tak. Ďalej sa chcem poďakovať všetkým, ktorí stáli pri mne, podržali ma a neprezradili to našim doma. Ale predovšetkým najväčšia vďaka patrí pánu dekanovi, ktorý svoje kňazské povolanie robí s láskou. Ďakujem mu za to, že som mohla chodiť k nemu na hodiny náboženstva a že vtedy, v ten Deň odhrnul tú veľkú oponu, ktorá ma delila od Boha. Verím, že som Vám, drahí bratia a sestry, týmito slovami, ktoré vychádzajú z môjho srdca, dodala inšpiráciu k naplneniu svojich životných cieľov a plánov do budúcnosti, ktoré si vytýčite.

Miriam Genská

Prevzaté z časopisu Nádej 4/2004 a 1/2005.





Späť