Chlapec a šarkan

 

Malý chlapček púšťal šarkana. Počasie bolo na to ako stvorené. Fúkal svieži vietor a po oblohe sa hnali veľké mračná. Šarkan stúpal stále vyššie a vyššie, až nakoniec úplne zmizol v mrakoch. Len motúzok naznačoval miesto, kde sa nachádza. Vtom chlapčeka oslovil starší pán. "Čo to robíš?" "Púšťam šarkana," odpovedal. "Tak teda púšťaš šarkana," zadivil sa pán. "A si si istý, že ti neuletel? Veď ho vôbec nevidíš!" "Neuletel mi!" - odpovedal chlapček s istotou. - "Hoci ho nevidím, predsa len každú chvíľu cítim, ako má ťahá. Motúzok je napnutý. Preto celkom určite viem, že je stále tam hore." Ani my nevidíme realitu Božieho kráľovstva, ale istotu o jeho existencii nám dáva to tiché a jemné Božie ťahanie, ktorým chce Boh pripútať k sebe.

 

Späť